Informacja

Drogi użytkowniku, aplikacja do prawidłowego działania wymaga obsługi JavaScript. Proszę włącz obsługę JavaScript w Twojej przeglądarce.

English (EN)·Polski (PL)·Yкраїнський (UK)
Przejdź do strony domowej biblioteki Centralna Biblioteka Wojskowa Link otwiera się w nowym oknie Logo biblioteki Prolib Integro - strona głównaCentralna Biblioteka Wojskowa

Wyszukujesz frazę "Slovak poetry" wg kryterium: Temat

  Lista filtrów
Wyrównaj
    Wyświetlanie 1-7 z 7
    Tytuł:
    Medicínska byrokracia a dehumanizácia subjektu v zbierke imunita od M. Ferenčuhovej
    Autorzy:
    Cepková Feješová, Zuzana
    Powiązania:
    https://bibliotekanauki.pl/articles/1826707.pdf
    Data publikacji:
    2019-07-02
    Wydawca:
    Uniwersytet Przyrodniczo-Humanistyczny w Siedlcach
    Tematy:
    bureaucracy
    medicine
    contemporary Slovak poetry
    Ferenčuhová
    subject
    Opis:
    The contribution focuses on the latest book produced by the contemporary Slovak authoress Mária Ferenčuhová. From all the different aspects of her poetry the article explores the phenomenon of dehumanization of the patient’s self. This dehumanization is conceived as a criticism of Cartesian dualism: transformation of the human subject into an impersonal object. This act of criticism is created through the poetic thematization of corporeity which is pushed into the foreground due to sickness, old age and treatment within a hospital environment ruled over by medical bureaucracy. As a result of this reification, the verses reveal a deep internal tension concerning its subject. Indeed, one of the signs of the objectification of the subject is the adoption of a sterile vocabulary from the ambient of medical bureaucracy which reduces human beings into mere objects of medical treatment.
    Źródło:
    Conversatoria Litteraria; 2019, 13; 191-201
    1897-1423
    Pojawia się w:
    Conversatoria Litteraria
    Dostawca treści:
    Biblioteka Nauki
    Artykuł
    Tytuł:
    Temporalities—Technologies—Transgressions: Notes On Contemporary Slovak Poetry
    Temporalności – technologie – transgresje. O współczesnej poezji słowackiej
    Autorzy:
    Hostová, Ivana
    Powiązania:
    https://bibliotekanauki.pl/articles/913151.pdf
    Data publikacji:
    2020-12-15
    Wydawca:
    Uniwersytet im. Adama Mickiewicza w Poznaniu
    Tematy:
    Slovak poetry
    contemporaneity
    postconceptual poetry
    poezja słowacka
    współczesność
    poezja postkonceptualna
    Opis:
    In the course of the past three decades, marked in post-communist Central European countries by their sudden repositioning on the geopolitical map, Slovak social and cultural spaces, in great haste and chaos, got to locale-specific grips with postmodernism and, more or less simultaneously, entered contemporaneity. The leap to the present has created inherently transcultural modes of existence, in which global news, fashions and tastes form a relevant part of individuals’ identities. Through the prism of Peter Osborne’s (2013, 2018) concept of historical contemporaneity, this essay briefly outlines modifications that the segment of Slovak poetry marked by Osbornian contemporaneity has undergone in the past three decades.
    W ciągu ostatnich trzech dziesięcioleci, naznaczonych w krajach Europy Środkowej ich nagłym przemieszczeniem na mapie geopolitycznej, słowackie przestrzenie społeczne i kulturowe w wielkim pośpiechu i chaosie weszły w uwarunkowaną lokalnie relację z postmodernizmem i, mniej więcej w tym samym czasie, wkroczyły do współczesności. Przeskok do teraźniejszości wywołał nieodzownie transkulturowe sposoby istnienia, w których globalny obieg informacji, mód i stylów buduje istotną część indywidualnych tożsamości. Na podstawie koncepcji historycznej współczesności autorstwa Petera Osborne’a (2013, 2018) artykuł pokrótce wymienia zmiany, które część słowackiej poezji, charakteryzowaną przez osborniańską współczesność, dotknęły w ostatnich trzydziestu latach.
    Źródło:
    Porównania; 2020, 27, 2; 313-324
    1733-165X
    Pojawia się w:
    Porównania
    Dostawca treści:
    Biblioteka Nauki
    Artykuł
    Tytuł:
    [Rev.:] Rudolf Jurolek, Putovanie Jakuba z Rána a jeho druhov a ich titanský boj s dvanásťhlavým svetom o Boha, lieskové oriešky a iné obyčajné veci v štrnástich spevoch. Námestovo: Štúdio F. Malá edícia poézie. 1996. 70 s.
    Autorzy:
    Macášková, Marianna
    Powiązania:
    https://bibliotekanauki.pl/articles/440888.pdf
    Data publikacji:
    2013
    Wydawca:
    Fundacja Naukowa Katolików Eschaton
    Tematy:
    Rudolf Jurolek
    Slovak poetry
    religious poetry
    metaphisical poetry
    literature of XX century
    Opis:
    Spirituálna poézia Rudolfa Juroleka v básnickom cykle Putovanie Jakuba z Rána je cestou k tomu, čo je básnickému subjektu už dávno známe, ním objavené i prežívané. Duchovný princíp, splynutie s Bohom, ku ktorému smeruje jeho každodenné úsilie o harmonické prežívanie svojho bytia, nachádza v zdokonaľovaní prežívania vlastnej „jednoduchosti” (Jurolek, 1996). Hľadanie zmyslu života znamená pre básnický subjekt ustavičný návrat k začiatku, k ránu, ktorý je spolu so samotou „najčistejšou a najúplnejšou vecou tohto sveta” (Jurolek, 1996, s. 26). Dosiahnutie dokonalosti, svätosti, je teda možné iba vlastným pohybom v kruhu, v cyklickom zbavovaní sa nepodstatných nánosov sveta a civilizácie a v čoraz dokonalejšom nachádzaní seba samého. Uzavretosť kruhu vo svojom periodickom utváraní, splývaní začiatku a konca, implikuje v sebe výlučné sústredenie sa na jediný podstatný akt, na zápasenie s vlastnou nedostatočnosťou, ktorá sa prejavuje pulzovaním „nie dopredu, ale naspäť, nie von, ale dnu“ (Jurolek, 1996, s. 46). V Jurolekovej básnickej spiritualite sa stretávame s poznávaním Boha vo všedných veciach, v prežívaní duchovna vo vlastnej, bytostnej dekompozícii osobnosti na čisté ja, na svoju jednoduchosť a prirodzenosť („Aké ľahké je byť svätým! Stačí byť jednoduchým. Nemať nič navyše”. [Jurolek, 1996, s. 59]). Priblížiť sa k absolútnu božského neznamená priamku, symbol západnej kultúry a filozofie, ktorý možno obrazne chápať i ako istý vývoj v hodnotovej či etickej orientácii jednotlivca. Jurolekovo božské nie je vzdialené, je samozrejmou súčasťou sveta ako „povzdych ach“ (Jurolek, 1996, s. 9), je priamo v subjekte. Najľahšie ho pochopí dieťa, pretože ono nič nepredstiera, je samo sebou, a preto jeho oči dokážu „zväčšovať” (Jurolek, 1996, s. 18), vidieť i to, čo ostatným zostáva skryté. Leitmotív ľudského života ako ustavičného hľadania seba za účelom dosiahnutia istej harmónie (jediná nevyhnutnosť pri napĺňaní existencie – „Filozofus: Boh nám povedal: Jestvujte. Ale nepovedal nám prečo. Buďte až do skončenia sveta, povedal nám Boh, a my nemáme inej možnosti” (Jurolek, 1996, s. 48)) korešponduje s rovnako tematicky i kompozične významným motívom písania poézie. Život i poézia sú si podobné v hľadaní i spôsobe odhaľovania pravdy. Na pozadí premenlivosti sveta je jedinou pravdou mlčanie Boha. K poznaniu pravdy v básni sa rovnako dostávame až cez mlčanie, ku ktorému čitateľa posúva viacvýznamovosť a asociatívnosť básnického jazyka. Básnik je ten, ktorý sa podobne ako básnický subjekt Jurolekovho básnického textu (prisudzovaný svojou priestorovou i myšlienkovou dominantnosťou postave Jakuba z Rána) najviac približuje k Bohu. V texte o tom hovorí postava Poetu takto: „Nemám jazyk, aby som vedel rozprávať, / ale mám pátos a slová / a čosi nepomenovateľne boľavé, / aby som mohol horieť. / Niečo podobné / majú stromy, hviezdy a oheň” (Jurolek, 1996, s. 16). Ozvláštnenie Jurolekovho lyrického výrazu, prejavujúceho sa v dramatickom tvarovaní zmyslu básne, súvisí so spirituálnym objektom autorovej poetiky. Napätie vznikajúce vo vedomí čitateľa na základe gnómickosti autorovho básnického obrazu na jednej strane a očakávaním pragmatizmu plynúceho z formálnej, iba deklarovanej podoby dialogickej konverzácie básnického textu (navonok pôsobiaceho ako dramatický text) na druhej strane, vytvára aj s ďalšími eventualitami – so synkretizujúcim básnickým štýlom i „rozptýlenou“ povahou básnického subjektu (dvanásť postáv) – významy, ktoré odkazujú na zložitosť samotného námetu duchovna, sprostredkovania jeho podstaty, jeho porozumenia i hľadania. V tomto zmysle možno uvažovať o tom, že básnický subjekt predstavuje akási vyabstrahovaná verzia estetického postoja fungujúceho v pozadí básnickej výpovede dominantných postáv (Jakub z Rána a Hľadač), ale aj vo výpovediach ich sprevádzajúcich „druhov” (Filozofus, Teozofus, Poeta, Tralali – ľahký duch, Baladus – ťažký duch, Marginálius, Rembó, Ironikus, Pustovník, Páter). K danému tvrdeniu nás privádza fakt, že postavy, ktoré hovoria o živote, pravde, o sebe samom, o jin a jang, o vývoji, o samote a pod., spolu nekomunikujú, ich repliky na seba nenadväzujú, ale tvoria jeden myšlienkovo zjednotený diskurz. Ukazuje sa, že pre rozvíjanie motívu je rovnako dôležitý prehovor hlavnej postavy Jakuba z Rána i vedľajšej persóny Marginália či Ironika. Tvorba motivického kontextu navrstvovaním významu jednotlivými postrehmi je dielom jediného subjektu, ktorý nasvecuje tému Boha a ľudskej túžby prežívať život v jednote s duchovným absolútnom vždy z istého aspektu. Jednotlivosť perspektívy utvára celok. Tento spôsob tvorenia „básne“ sa, možno autorsky neintencionálne, významovo usúvz-ťažňuje s motívom Boha prítomného v jednotlivostiach, v najobyčajnejších veciach sveta. Experimentovanie s lyrickým výrazom na úrovni výrazových foriem (spev, marginália, aforizmus), žánrov a druhov (básne v próze, lyrickej básne, alúziách na mýtus, rozprávku, pieseň) je súčasťou Jurolekovej poetiky jednoduchosti i relativizácie. Spievanie Jakuba z Rána alebo naoko nepodstatná marginália („Abstrakcia zážitku je veda. / Esencia zážitku je umenie. / Poézia sa má dopracovať k abstraktu i extraktu” [Jurolek, 1996, s. 63]), či aforistický prejav iných postáv pripomína bytostnú túžbu subjektu po prostom a zásadnom pomenovaní vnútorného stavu, „lyrického rozpomínání” (E. Steiger, 2008, s. 34). Názov zbierky je kompozične rozdelený do štrnástich spevov. Explicitné vyjadrenie lyrickej výrazovej formy odkazuje na pieseň ako „najjednoduchšiu formu umelej poézie” (Žilka, 1984, s. 216) v spojitosti s jej významom v liturgii. Spievanie zároveň asociuje známu kresťanskú pravdu o sile modlitby: „Kto spieva, dvakrát sa modlí”. Počet spevov (štrnásť zastavení Krížovej cesty Ježiša Krista na Golgotu) pripomína utrpenie Krista a predznamenáva tón lyrickej výpovede, ktorý sa však v samotnom texte neprejaví. Práve naopak, tón piety a smútku nahrádza nízke („Život nie je nič také, z čoho by sme sa mali pokakať.” [Jurolek, 1996, s. 34]) a ironické. Jurolekova básnická oscilácia medzi lyrikou, epikou a drámou (výsledkom je, zjednodušene povedané, báseň v próze organizovaná ako dramatický text) vytvára básnický obraz na základe významového vzťahu medzi estetickým pôsobením druhových a žánrových posunov a motívmi vyrastajúcimi z duchovnej filozofie básnického subjektu. Jedinečnosť pokojnej Jurolekovej poézie preto nemožno odvodiť z metafory, ale skôr, povedané synekdochicky, zo subjektívnej energie slova, ktorá je súčasťou gnozeologicky orientovaných zamyslení založených na vlastnom nachádzaní pravdy o Bohu (odhaľuje sa v obyčajných veciach) a dokumentovaní tohto poznatku na dokonalosti prírodných javov. V Jurolekovej poézii je málo kondenzovanej a tenzívne pôsobiacej metaforiky, básnická obraznosť v tomto zmysle sa tu zámerne ironizuje patetickým básnením postavy Poetu a alúziou na Rimbaudovo zmyslové ponímanie fonetickej kvality samohláskového systému. Okrem zdôvod-ňovania vlastného autorského básnického výrazu („Umenie je vo svojej podstate základným výskumom života. Voľným skúmaním jeho zrejmých i potenciálnych zdrojov, možností, skúmaním jeho limitov. Prejavy umenia sú ohraničené len do tej miery, do akej je ohraničený objekt umenia, pričom objektom umenia môže byť čokoľvek, i samo umenie” [Jurolek, 1996, s. 14]) sa tu Rimbaudovo experimentovanie v básnickom umení spomína i preto, aby sa zvýraznil motív objavovania nekonečných možností pri kreovaní básne, ktorý možno chápať aj ako paralelu k motívu hľadania v živote, nachádzania jeho duchovnosti a podstaty všade okolo seba. Môžeme teda zhrnúť, že Jurolekova spirituálna poézia v básnickom cykle Putovanie Jakuba z Rána relativizuje hranice básnického umenia tým, že výrazovo posúva báseň k epickosti a subjektívnosť originálneho videnia dosahuje prekvapivým intelektuálnym postrehom na úrovni vety (repliky). Ako sa ukazuje v závere textu, písaním i každodenným žitím básnický subjekt preniká ku svojej podstate, ktorá ho zbližuje s absolútnom: „Písanie je spôsob milovania života, môj spôsob sebavyžarovania. Pochopí niekto lásku vtáčika, ktorý spieva? Ten vtáčik, ktorého práve počujem, nerobí nič iné, len je tým, čím je. Milovať život, znamená byť len tým, čím sme a o nič iné sa nestarať. Dosiahnuť stav samého seba, znamená vlastne dosiahnuť stav lásky” (Jurolek, 1996, s. 67). Dosiahnutie stavu zosúladenia svojho ja s večným princípom cez dôraz na zážitok, prostotu i motív cesty, duchovného hľadania (explikovaného aj v postavách Hľadača a Pustovníka) pripomína spiritualitu čínskej filozofie, v ktorej sa božské absolútno nezakladá na osobe ani vzťahu, je neosobné, neuchopiteľné, roztrúsené do vecí samých.
    Źródło:
    Religious and Sacred Poetry: An International Quarterly of Religion, Culture and Education; 2013, 2(2); 167-170
    2299-9922
    Pojawia się w:
    Religious and Sacred Poetry: An International Quarterly of Religion, Culture and Education
    Dostawca treści:
    Biblioteka Nauki
    Artykuł
    Tytuł:
    Ślad Jerzego Pleśniarowicza pozostawiony w przekładach
    Jerzy Pleśniarowicz’s Trace Left in Translations
    Jerzého Pleśniarowicza dôkaz v prekladoch
    Autorzy:
    Buczek, Marta
    Powiązania:
    https://bibliotekanauki.pl/articles/1373547.pdf
    Data publikacji:
    2020-12-31
    Wydawca:
    Wydawnictwo Uniwersytetu Śląskiego
    Tematy:
    slovenská poézia v Poľsku
    poľské preklady slovenskej poézie
    recepcia prekladov slovenskej literatúry
    slovenská poézia v poľskej recepcii
    Jerzy Pleśniarowicz
    Slovak poetry in Poland
    Polish translations of Slovak poetry
    reception of translations
    Polish reception of Slovak poetry
    translator’s visibility
    Opis:
    This article focuses on the career of Jerzy Pleśniarowicz, the well-known Polish translator of Slavic literatures and poet associated with the Józef Czechowicz poetry group, and who, in his capacity as dramatist and theatre director, has directed on the Polish scene plays by Slovak dramatists including Július Barč-Ivan, Ivan Bukovčan, Ľubomír Feldek, Osvald Zahradník. The article discusses the output of this poet, viewing him primarily as a translator of Slovak literature; it goes on to analyse his Polish translations of Slovak poetry published in the 2018 volume Wiersze i przekłady wierszy (Poems and Translated Poems). The anthology focuses on the representatives of three main groups: the surrealist poetry group consisting of, among others, Rudolf Fabry, Vladimír Reisel, Pavol Bunčák, Július Lenko, and Štefan Žáry; the Trnavská skupina poetry group, including Ľubomír Feldek, Ján Ondruš, and Ján Stacho; and finally the Mladá tvorba group with the contemporary poets Milan Rúfus, Miroslav Válek, Ján Buzássy, Vlastimil Kovalčík, Vojtech Kondrót, Štefan Strážay, and Vojtech Michálik. The author considers Pleśniarowicz’s translation choices, which are also a strong declaration of his views. She elucidates his translation strategies, pointing out close ties with the poetics of his own work, and also discusses the contemporary significance of this poetry in the Polish sphere of reception.
    Príspevok sa zameriava na osobnost’ Jerzého Pleśniarowicza, známeho poľského básnika zo skupiny poetov súvisiacich s poéziou Józefa Czechowicza, divadelného režiséra, ktorý priniesol na poľskú divadelnú scénu drámy slovenských dramatikov (Júliusa Barča-Ivana, Ivana Bukovčana, Ľubomíra Feldeka, Osvalda Zahradníka) a najmä prekladateľa slovanských literatúr. Autorku článku zaujíma fenomén Pleśniarowicza ako prekladateľa slovenskej literatúry. V stati sa podrobne analyzujú jeho poľské preklady slovenskej poézie, predstavené v zborníku Wiersze i przekłady wierszy, ktoré boli uverejnené v Poľsku v roku 2018. Štúdia zohľadňuje výber prekladov, ktoré sú silnou deklaráciou prekladových a poetických názorov Pleśniarowicza, okrem iného preklady predstaviteľov surrealistickej skupiny poézie (Rudolfa Fábryho, Vladimíra Reisela, Pavla Bunčáka, Júliusa Lenka, Štefana Žáryho), básnikov z Trnavskej skupiny (Ľubomíra Feldeka, Jána Ondruša, Jána Stacha), predstaviteľov skupiny Mladá tvorba a súčasných básnikov (Milana Rúfusa, Miroslava Válka, Jána Buzássyho, Vlastimila Kovalčíka, Vojtecha Kondróta, Štefana Strážaya či Vojtecha Mihálika). Príspevok tiež reflektuje interpretáciu prekladateľských stratégií Pleśniarowicza, úzko spojenú s jeho poetikou, a tiež zahŕňa diskusiu o súčasnom význame prekladanej poézie v poľskom horizonte prijatia.
    Źródło:
    Przekłady Literatur Słowiańskich; 2020, 10, 2; 220-239
    1899-9417
    2353-9763
    Pojawia się w:
    Przekłady Literatur Słowiańskich
    Dostawca treści:
    Biblioteka Nauki
    Artykuł
    Tytuł:
    Wielość światów. Kilka refleksji o twórczości lirycznej Pavla Straussa
    Autorzy:
    Dambek, Małgorzata
    Powiązania:
    https://bibliotekanauki.pl/articles/776965.pdf
    Data publikacji:
    2016
    Wydawca:
    Uniwersytet im. Adama Mickiewicza w Poznaniu
    Tematy:
    Pavol Strauss
    Slovak literature
    poetry
    Slovak Catholic modernism
    Opis:
    Writer Pavol Strauss is little known in Slovakia and Poland because there were several decades between his first collections of poetry written in the German language in the period between the two World Wars and his Slovak post-war essays, and then his other works (essays, diaries and aphorisms) published sporadically or after 1989 on the other. He published four collections of poetry in German: Die Kanone auf dem Ei (1936), Schwarze Verse (1937), Worte aus der Nacht (published bilingually in 2001) and Bruder Abel lebt ja noch (manuscript).After 1946 Pavol Strauss stopped writing poetry and stopped writing in German.
    Źródło:
    Slavia Occidentalis; 2016, 73/2; 23-32
    0081-0002
    Pojawia się w:
    Slavia Occidentalis
    Dostawca treści:
    Biblioteka Nauki
    Artykuł
    Tytuł:
    Básnický preklad na Slovensku po roku 1945
    Przekład poezji w Słowacji po roku 1945
    The translation of poetry in Slovakia after 1945
    Autorzy:
    Valcerová, Anna
    Buczek, Marta
    Powiązania:
    https://bibliotekanauki.pl/articles/1373684.pdf
    Data publikacji:
    2016
    Wydawca:
    Wydawnictwo Uniwersytetu Śląskiego
    Tematy:
    modernizácia
    exotizácia
    kreolizácia
    naturalizácia
    Slovenská škola básnického prekladu
    modernization
    exotization
    creolization
    naturalization
    Slovak translation theory of poetry
    Opis:
    Termíny naturalizácia, exotizácia, modernizácia, historizácia a kreolizácia použil Anton Popovič v tzv. Holmesovom kríži v sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Odvtedy sa bez nich slovenská teória prekladu nezaobišla. Podrobnejšie ich rozpracoval aj J. Vilikovský. Po ekviva‑ lencii a posunoch patria k najfrekventovanejším pojmom teórie a kritiky prekladu u nás. Možno ich využiť aj pri koncipovaní dejín prekladu na Slovensku v 20. storočí ako nosné. Pri striedaní jednotlivých období v preklade u nás vystupuje vždy niektorá z týchto tendencií ako dominantná. Po dominancii naturalizujúcich tendencií v päťdesiatych rokoch, keď dominujú preklady klasiky, sa objavuje prevaha aktualizačných prekladov, uvádzaná Feldekovým manifestačným vystúpením v Mladej tvorbe koncom päťdesiatych rokov, pokračuje v priebehu šesťdesiatych rokov 20. storočia s dominanciou modernej literatúry. Toto striedanie dominantných tendencií nie je mechanické, no uplatňuje sa aj v spätnom pohľade. V období realizmu dominujú naturalizačné tendencie (Kukučín, Hviezdoslav), v období Moderny exotizačné (Roy, Krasko), no už v medzivojnovom období sa exotizácia strieda s naturalizáciou (Jesenský, Jesenská, Rázusová ‑Martáková) a J. Felix tieto preklady vyzdvihuje, aj keď vo vzťahu k archaizácii a modernizácii je za tzv. vivifikáciu, prispôsobenie prekladu dobe, v ktorej preklad vznikol, jej čitateľovi. Popri naturalizujúcich prekladoch nadrealisti v období druhej svetovej vojny a tesne pred ňou uprednostňujú moderni‑ záciu a exotizáciu v preklade a premosťujú tak obdobie naturalizácie v päťdesiatych rokoch do šesťdesiatych rokov, keď sa zbližujú s nastupujúcou generáciou konkretistov. Po roku 1968 zase modernizácia mechanicky neustupuje do úzadia, vrcholné preklady sú stále modernizujúce či aktualizačné. Po roku 1989 nastáva postupne po vlne exotizácie, najmä amerikanizácie (krátko po prevrate) vo vrcholných, najmä básnických, prekladoch k umierňovaniu modernizujúcej a exo‑ tizujúcej metódy, k tomu, čo nazýval Felix vivifikáciou na časovej osi a Popovič kreolizáciou, miešaním kultúr. Hovoríme o umiernenej, či klasicizujúcej prekladateľskej metóde, preklad si plní svoje základné poslanie, približuje sa štýlu prekladaného autora.
    After the clear dominance of naturalizing tendencies in the 1950s, when classic translations were preponderant, a predominance of up ‑dated translations appeared. This was introduced by Feldek’s manifestation appearance in Mladá tvorba at the end of the 1950s and throughout the 1960s by the dominance of modern literature. This alternation of dominant tendencies is by no means mechanical, but it is also applicable in hindsight. Whereas in the period of Real‑ ism, naturalization tendencies (Kukučín, Hviezdoslav) seem dominant, the period of Modernism foregrounds those of exotization (Roy, Krasko). However, in the inter ‑war period, exotization took turns with naturalization (Jesenský, Jesenská, Rázusová ‑Martáková). J. Felix praises these translations although with respect to historization and modernization he is in favor of so ‑called ‘vivification’, i.e. adapting translation to the epoch in which it originated, as well as the reader. Furthermore, Surrealists in the period of the Second World War and shortly before it seem to prefer modernization and exotization besides naturalizing translations. Thus, they bridge the period of naturalization from the 1950s to the 1960s when they became closer with the starting generation of Concretists. Again, after 1968 modernization was not pushed to the background mechanically; prime translations are still being modernized or up ‑dated. After 1989, gradually after a wave of exotization, especially Americanization (shortly after the Revolution), attenuation of the modernizing and exoticizing methods in supreme translations, those of poems, in particular, may be observed, in contrast to what was referred to by Felix as vivification on a temporal axis and creolization, i.e. mixing of cultures, by Popovič. This is called an attenuated or classicist translation method; translation fulfils its basic role, it approximates to the style of a translated author and is at his service.
    Źródło:
    Przekłady Literatur Słowiańskich; 2016, 7, 1; 78-96
    1899-9417
    2353-9763
    Pojawia się w:
    Przekłady Literatur Słowiańskich
    Dostawca treści:
    Biblioteka Nauki
    Artykuł
    Tytuł:
    Motyw urody kobiecej w utworze „Obraz panej krásnej perem malovaný, která má v Trnave svoje prebývání” Štefana Ferdinanda Seleckiego
    The Motif of Feminine Beauty in the Work “Obraz panej krásnej perem malovaný, která má v Trnave svoje prebývání” by Štefan Ferdinand Selecki
    Autorzy:
    Sagało, Monika
    Powiązania:
    https://bibliotekanauki.pl/articles/1520516.pdf
    Data publikacji:
    2018-12-20
    Wydawca:
    Uniwersytet w Białymstoku. Wydawnictwo Uniwersytetu w Białymstoku
    Tematy:
    Slovak literature
    baroque
    love poetry
    poetic description
    Opis:
    The article discusses the description of feminine beauty in the Slovak baroque love poem Obraz panej krásnej perem malovaný, která má v Trnave svoje prebývání by Štefan Ferdinand Selecki. The author points to the essential function of feminine figures from the Age of Antiquity (Mary Magdalene, Judith, Diana, Terpsichore, Sibyl, Lucretia, and Helen). The poet invokesthem to construct the main female character. The analysis considers the selection of figures and their features, which collaborate ideally to portray the “lady of Trnava”. The stunning physical beauty of the Slovak aristocrat corresponds with inner grace, virtue and purity.
    Źródło:
    Białostockie Studia Literaturoznawcze; 2018, 13; 249-261
    2082-9701
    2720-0078
    Pojawia się w:
    Białostockie Studia Literaturoznawcze
    Dostawca treści:
    Biblioteka Nauki
    Artykuł
      Wyświetlanie 1-7 z 7

      Ta witryna wykorzystuje pliki cookies do przechowywania informacji na Twoim komputerze. Pliki cookies stosujemy w celu świadczenia usług na najwyższym poziomie, w tym w sposób dostosowany do indywidualnych potrzeb. Korzystanie z witryny bez zmiany ustawień dotyczących cookies oznacza, że będą one zamieszczane w Twoim komputerze. W każdym momencie możesz dokonać zmiany ustawień dotyczących cookies